Revitalizácia Harmincovej prinesie okrem novej vozovky, plnohodnotnej štvorprúdovej cesty, prechodu so semaforom pre ešte bezpečnejší pohyb chodcov, aj novú zastávku MHD. Tá sa stane pomyselnou vstupnou bránou pre návštevníkov a obyvateľov projektu Čerešne fine living.
Rozhodli sme sa preto, že okrem pomoci s vykupovaním pozemkov v hodnote vyše 700 000 € prispejeme k lepšiemu životu obyvateľov celej Dúbravky, aj realizáciou tejto zastávky – od návrhu až po jej vytvorenie.
Na túto pre nás novú a zaujímavú výzvu sme sa rozhodli opäť spojiť sily, podobne ako pri projekte mikrorias, s Imrichom Vaškom a jeho študentami z UMPRUM. Profesor Imrich Vaško je mentorom inovatívnych riešení študentov a tak nás okrem spolupráce s architektami platformy Collarch spojil s naozaj unikátnym realizátorom zastávky – firmou So Concrete. Jedným z jej zakladateľov je aj svetoznámy vizuálny aktivista Federico Diaz, s ktorým sme sa porozprávali nielen o zastávke, ale aj materiáloch budúcnosti v architektúre.
Firma So Concrete vyvíja a realizuje architektonické betónové/UHPC objekty pomocou robotickej 3D tlače. Čo vás ako uznávaného vizuálneho aktivistu viedlo k jej založeniu?
Pri rozhodnutí založiť So Concrete som vychádzal zo skúsenosti a know how, ktoré môj tím získal pri dvoch realizáciách. Prvou je realizácia pre Magistrát hlavného mesta Praha - opláštenie výduchu z tunelu Blanka. Pomocou robotickej fabrikácie sme vytvorili približne 600 m2 veľkú a 200 ton ťažkú fasádu zloženú z panelov o veľkosti 230 x 150 cm, pričom každý váži okolo 1 tony a je unikátom. Druhou realizáciou bolo Súsošie nazvané Na Horu na pražskej Bořislavke, kde sme zrkadlili históriu toho miesta a zároveň sme si vyskúšali nové tvary. Práve vtedy sme si uvedomili, že držíme v rukách zaujímavý nástroj aj z pohľadu ekonomiky.
Čím sú tieto realizácie unikátne z tohto pohľadu?
Keď chcete tradičnou metódou vytvoriť nejaký ornament, tvar, umenie, obraz, reliéf musíte najskôr realizovať formu, do ktorej akýkoľvek materiál, či už betón, keramika nalejete. Od tej chvíle ste nútení túto formu opakovať. Dosť často sa stáva na fasádach, ale aj pri realizácii mostov, že architekt je nútený opakovať niektorú z 3 až 5 foriem aj pri ploche 1000 m2. Často sa potom stáva, že výsledok i samotní autori sú obmedzovaní pri tvorbe takýmto „systémovým“ zmýšľaním – skrátka vychádzať musia z toho, čo je „na sklade“ firmy, ktorá dodáva napr. debnenie formy alebo vložky. Navyše tieto vložky sú často z polyuretánu a po jednom použití ich vyhodíte.
Desiatky rokov, siaha to až niekde do 30. rokov 20. storočia, sú tak architekti, ale aj stavbári obmedzovaní ekonómiou a technológiou, ktorá im neumožňuje slobodné vyjadrenie. A to nielen v organických či bionických tvaroch, ale aj v tom ako správne tvarovať sociálny priestor, či z hľadiska urbanizmu, alebo priestor pre život, kde sa človek pohybuje. Ten totiž nemusí vždy predstavovať štvorec, obdĺžnik, kosoštvorec a mať práve uhly – práve naopak. Ak sa pozrieme na prirodzenosť pohybu človeka v priestore, tak človek sa nepohybuje v pravých uhloch, vždy sú tam prítomné oblúky.
UHPC je druh betónu, s ktorým pracujete. Voči betónu ako materiálu, do stále sa viac prehrievajúcich miest, môžu mať ľudia výhrady. Vy ho však považujete v spojení s technológiu So Concrete za krok k udržateľnej budúcnosti. Môžete vysvetliť v čom spočíva tá udržateľnosť a čo je podľa vás všeobecne dôležité pro zodpovednú výstavbu?
Je tam hneď niekoľko vrstiev. Tou prvou je unáhlenosť spoločnosti v rozhodnutiach – najmä v rozhodnutí, že betón ako taký, nie je vhodný materiál. Prečo? Pretože akonáhle sa rozhodneme sa rozširovať len horizontálne – rozpínať sa do šírky, keďže bez kvalitného cementu a betónu sa do výšky stavať nedá, tak v tom momente začínam likvidovať krajinu. V praxi by sme museli zastaviť rast obyvateľstva a regulovať populáciu. Kým nenájdeme iný materiál s rovnakou úrovňou pevnosti, tak môžeme „rásť“ maximálne do výšky 3. poschodia, aj preto, že všetky súčasné tendencie nových materiálov sú „odpadom“, ktorý nespĺňa normy pre výškové budovy.
Druhým aspektom je kvalita. Betón, s ktorým pracujeme je vysoko hodnotný hneď z viacerých pohľadov. Jeho frakcia (kamenivo betónu) nie je viac ako 1 milimeter. Green deal a EÚ tlačia na zatváranie dolov a štrkovísk – prakticky sme sa zaviazali do roku 2033 zavrieť všetky doly, pretože cement a betón musia byť nahradené, a tak kamenivo od 1cm vyššie, ktoré je súčasťou betónu, nebude k dispozícii. Náš betón má v sebe piesok, nie kamenivo. Pieskovní a piesku je dostatok, nie je na ne tlak z pohľadu odbornej verejnosti či green deal.
Do tretice aj vďaka našej technológii, ktorú nazývame topologická optimalizácia šetríme na metre kubickom skoro 70% materiálu, čo považujem za hlavný krok ako stavať ďalej bez zastavenia rastu spoločnosti. Vďaka našej topologickej optimalizácii - softvéru, nemusím stenu o objeme meter kubický nalievať v plnom objeme – náš betón je bezrozlyvový (má nulový rozlyv) – nemusím ho teda nalievať, ale tlačiť a tlačím iba to nutné.
Zároveň to znamená, že v akomkoľvek tvare sa prejavujú sily prírody – fyzika a statika. V súčasnosti sú stavebné tendencie postavené na tom, že sa všetko leje v plnom objeme, aj keď to nie je potrebné. Pri topologickej optimalizácii je to nielen o 70% menej, no zároveň nám umožňuje realizovať aj iné tvary – ktoré zodpovedajú prirodzenosti podstaty – fyziky. Nedizajnuje tak ani architekt, ani umelec, ale je to „made by nature“.
Ako prišlo k spolupráci s ITB Development? Prečo ste sa rozhodli spolupracovať na projekte zastávky v Bratislave? Zaujal vás niečím?
Zastávka vznikla prirodzene, organicky a na priateľskej báze. Váš poradca – Imro Vaško videl našu realizáciu na Bořislavke a následne nás spolu s architektami platformy Collarch oslovili. Prakticky sme sa hneď dohodli – na tomto poli nie je nikto v Česku, či na Slovensku. My už máme za sebou overené skúsenosti, v súčasnosti už 3. realizáciu a tak je zrejmé, že nejde z našej strany o experiment na úrovni kvetináčov či malých stien - máme za sebou nejakú históriu.
Nám bolo sympatické, že do toho idete nekompromisne. A preto sme sa rozhodli ísť do tejto spolupráce - nakoľko akékoľvek borenie priemernosti je nám blízke, a to máme obe firmy spoločné.
Popíšete nám proces tvorby samotnej zastávky?
Za nami môže prísť ktokoľvek, kto neovláda túto technológiu – môže to byť obyčajná skica, 3d model. V tomto prípade, zo štúdia Collarch prišli pripravení na extrémne vysokej technologickej úrovni, tak sme si okamžite porozumeli. Váš 3D model bol podrobený analýze topologickej optimalizáciiou, kde na povrchu ten reliéf má hneď viac funkcií – nie je to len estetické prianie, ale aj podpora, ktorá tvorí statiku. Samozrejme v rámci ďalších krokov bude aj osobná návšteva miesta realizácie projektu, na ktorú sa rovnako teším. Jednotlivé fragmenty sa vytlačia v Prahe a následne prevezú a spoja v jeden celok na Slovensku.
Prečítajte si viac o zastávke v Čerešniach:
Aké projekty ešte pripravujete a s kým na technológiách spolupracujete?
Pripravujeme aj ďalšie projekty spolu s francúzskym štúdiom. Sú to majstri UHPC – čo je značka nášho betónu, s nimi máme aktuálne rozpracované tri ďalšie projekty.
Aký je váš vzťah k architektúre? Čo považujete za najväčšie výzvy dnešných miest?
Medzi rokmi 1999 a 2001 som prestal venovať výtvarnému umeniu a prešiel som viac k architektúre. Nie len, že mi je je to veľmi blízke odvetvie, ale aj mnohí moji blízki priatelia sú architekti, a tak je neustále prítomná aj v našich diskusiách.
V rámci So Concrete sa však snažím „potlačiť“ svoju osobnosť, a to aj preto, že deklarujeme našu prácu ako „made by nature“. Naše nástroje, od softvéru až po technológiu (robotickú fabrikáciu) zrkadlia a reflektujú prirodzené procesy - fyziku a statiku. Návrh, ako je aj pri električkovej zastávke vidieť, je čisto prejavom fyziky ako takej, nie autora, dizajnéra. My do toho zasahujeme len z 10-20% kde ide najmä o určenie parametrov a teda rozhodujeme sa medzi desiatkami ideálnych možností, ktorá sa zrealizuje.
So Concrete som založil spolu so Sergom Borensteinom, ktorý je významný belgický developer, žijúci v Prahe. Ako umelec som viac prítomný v štúdiu Federico Diaz , a že sa to takto prelína je v poriadku. V budúcnosti sa možno „vrátime“ do dôb Bauhausu a mnoho ďalších, kedy sa to výtvarné umenie s architektúrou prelínalo. Myslím, že sa od seba vzdialili najmä kvôli technológiám. Dosť často umenie prichádza až vo chvíli, ak ostanú naň v rozpočte peniaze navyše a najmä až keď je dom hotový a to aj preto, že umelecké diela sú drahšie a je často potrebná unikátna technológia.
Budúcnosťou jednotlivých odvetví teda podľa vás je, že sa budú spájať od začiatku?
Stopercentne – toto je nová éra, ktorá je nevyhnutná, pretože je ekologická, ani nie z pohľadu aký používame materiál, ako som už spomínal na začiatku, skôr v postupnej adaptácií technológií a hľadaní nových typov, ktoré najskôr využijú tú súčasnú technológiu. Ja som dokonca za, aby bol betón časom nahradený – ale až v momente, keď budeme mať istotu, že parametre nového materiálu sú identické, overené praxou a laboratórnymi podmienkami. Budeme tak mať istotu, že recyklovaný materiál nebude potrebné po pár rokoch opravovať, alebo vymeniť.
